Keď som bola mladšia, myslela som si, že čím viac a tvrdšie budem pracovať, čím viac budem výkonná a silná, tým budem hodnotnejšia a uznávanejšia.
Chcela som byť skvelá v práci, dokonalá matka a dobrá manželka.
Všetko zvládať.
Všetko uniesť.
Všetko stihnúť.
Áno, všetci to vlastne chceme. Túžime po uznaní. Lenže časom som zistila, že práve vtedy najviac zabúdame na seba a na to, čo naozaj chceme.
Dávala som veľa, ale vracali sa mi len omrvinky. A postupne som bola vyčerpaná zo života.
Moja duša akoby umierala, lebo som nemala čas na to, čo som milovala. A čo bolo najhoršie – začali mi dochádzať nápady. Nie preto, že by zmizli, ale preto, že som im nedávala priestor.
Prečo by prichádzali, keď som ich nemala čas vypočuť?
A vtedy som sa rozhodla spomaliť. Nie úplne dobrovoľne.
Moje telo sa opäť rozhodlo, že mi ukáže, čo je dôležité. Po pätnástich rokoch som mala pocit, že umieram. Triasli sa mi kolená, bola som slabá, nemohla som spať a potom zase vstať z postele. Vyzerala som na päťdesiat… a mala som tridsaťpäť.
Život mi vtedy prestal pripadať zábavný. Mala som úzkosti, nespavosť a neskôr som zistila, že veľkú rolu zohral aj vážny nedostatok železa.
Vtedy som pochopila, že neustály výkon bez oddychu nie je cnosť. A že ženské telo má svoju hranicu – či ju rešpektujeme, alebo nie.
Želám si, aby sme si to my ženy uvedomili skôr, než nás telo zastaví tak tvrdo, že sa na seba nedokážeme pozrieť do zrkadla.
A preto sa dnes snažím žiť inak.
Pomaly.
Vedome.
V pravde a s rešpektom k sebe.
Pozývam ťa k pomalej tvorbe. Nie preto, aby si niečo dokázala, ale aby si si oddýchla
a vrátila sa späť k sebe.
Ak cítiš, že aj ty potrebuješ spomaliť, na mojej stránke nájdeš podrobné pdf fotonávody,
ktoré ťa krok za krokom prevedú procesom v pokoji a bez tlaku.
S láskou Miška
0 komentárov